Zimná medziakcia 2004: Nízke Tatry, Veľká Fatra

Termín: 11.-15.3. 2004
Účastníci: VH, LH, Jano H., Ľubo Klobušník, Elbo.

Všetci okrem LH sa stretli vo štvrtok ráno na stanici v Poprade. Cestou z Popradu do Šumiaca vyzdvihli LH na zastávke Červená skala.


Šumiac - Maja, ďakujeme za odvoz, ideme na to.

Plán znel:
1. deň: Šumiac - Kolesárová.
2. deň: Kolesárová - Štefánikova chata.
3. deň: Štefánikova chata - útulňa v sedle Ďurkovej.
4. deň: útulňa v sedle Ďurkovej - čím najďalej za Donovaly.
5. deň: miesto nocľahu - Ružomberok.

Počas vybaľovania z auta prešiel popri nás ratrak nadol a LK dohodol zo šoférom, že ak budú mať voľné miesto cestou nahor, tak nám vezmú batohy na Kráľovu hoľu. Keď už to vyzeralo, že cestu na Kráľovku absolvujeme celú s batohmi, predsa len sme začuli vrkot. S batohmi sa nanominoval do ratraku aj LK. Hore na Kráľovke sme sa zľahka najedli a napili.


Kráľova hoľa - oddych, občerstvenie.

Vyrazili sme za hmly spolu s ďalšími troma turistami na skialpoch. Bola celkom slušná hmla takže sme sa trošku motali hľadajúc správny smer. Spoluvandrovníci z Kráľovky sa rozhodli zostať na noc na Andrejcovej, my sme sa len pristavili a šli ďalej.


Andrejcová.

Stúpajúc na Veľkú Vápenicu a následne klesajúc do sedla Priehyba som si ani dosti vynachváliti nemohol, že som sa tento rok vybral čoby ťažkoodenec - skialpinista. V porovnaní s bežkami to bolo nebe a dudy. Do sedla Priehyba sme dorazili okolo šiestej a tak sme sa rozhodli nepokračovať už na Kolesárovú, ale prespať priamo v Priehybe na odhrnutom pľaci vedľa cesty. Navarili sme čaj, polievku, vypili zjedli a zaliezli do spacákov.


Sedlo Priehyba - prvá noc.

Noc prebehla v pohode. Až ráno, keď sme dovarili, prešlo okolo prvé auto a za chvíľu druhé. Spakovali sme sa a vyrazili. Po trištvrte hodinke sme míňali Kolesárovú. K chate nebola ani prešlapaná odbočka. Boli sme spokojní, že sme sa včera rozhodli zostať v Priehybe. Po hrebeni bol našťastie chodník prešlapaný, takže sa šlo celkom fajn. Na Homôlke LK na chvíľu odbočil zo správnej cesty, rýchlo sa však zorientoval a vrátil. Rozmýšlali sme, či na Ramži budeme stáť a variť alebo sa len rýchlo občerstvíme aby sme to stihli na Štefáničku. Pred jednou boli LH a LK na Ramži. Na veľké prekvapenie tu bol čulý ruch. Pred útulňou parkovalo niekoľko bobov a všade sa motali detváky. Vysvitlo, že je to pražský kresťanský turistický oddiel na prázdninách. Mali navarený čajík a hojne nás ním hostili. Zberali sa na odchod, ponúkli nám z nespotrebovaných zásob jeden chlebík. Z vďakou sme prijali. Vláďa prišiel o chvíľu ale Jano až o hodinku. Rozhodli sme sa, že to nebudeme siliť a prespíme na Čertovici.


Ramža - pražské deti na prázdninách.

Ramžu sme opustili až po tretej, na Čertovicu by sme to mali v pohode za vidna stihnúť. Z ramže však bol chodník prešlapaný len po odbočku na Bocu, tam odišli Pražské detváky asi polhodinku pred nami. Ďalej sme už museli hľadať matné náznaky stopy smer Čertovica. Trošku sme aj blúdili, ale v pohodičke sme na Čertovicu došli. Skúšali sme po chatách zohnať nocľah na jednu noc, ale kôli práve prebiehajúcim prázdninám Bratislavákov mali všetci obsadené. Nakoniec nás prichýlil majiteľ chaty Čertovica (tej najpôvodnejšej nad cestou), ktorá bola síce mimo prevádzku a v dezolátnom stave, ale na chodbe sme našli svoju piaď na prespanie. Po pár čajoch v bare inej chaty sme zaliezli do spacákov.


Čertovica - druhá noc.

Ráno bola hmla nízko a bolo počuť hučanie lesa. Pre náš ďalsí pochod to neboli tie najlepšie znamenia. Po raňajkách sme zbalili svoje švestky a v mene Božom vyrazili. Predpoklady sa potvrdili. Na hrebeni bola hmla, fúkal silný vietor a bičoval nás nejakými krúpikmi, ktoré okamžite namŕzali. Na Štefáničku sme dorazili pred obedom. Zo smeru vetra sme boli riadne opancierovaný ľadom.


Štefánikova chata - Jano ošľahaný.


Štefánikova chata - LH ošľahaný.

Po čiastočnom pozbavení sa brnenia sme si na Štefáničke dali čajík a polievočku s chlebom.


Štefánikova chata - čo si dáme?

Nezdržovali sme sa veľmi a pokračovali smerom na Chopok. Počasie sa nezmenilo len to už trošku menej namŕzalo. Okolo druhej nás už prichýlila Kamenná chata. Okrem iných sme tu stretli aj Katkinho bratranca Janka z Priechodu a Katkinho šéfa. Dali sme si čajík zajedli nejaké príšmätočke a o 15:45 fičali ďalej.


Kamenná chata - čajík.

Stále bol vietor a hmla, ale už to tak nebičovalo. Postup však nebol veľmi rýchly, išli sme od tyče k tyči. Sem tam sme mali problémy nájsť ďalšiu. 
LH: "Na Ďurkovú dojdeme tak, tak."
VH: "Ještě není jistý jestli tam vůbec dojdeme."
Ako sa neskôr ukázalo, pre VH to boli skutočne adrenalínové chvíľky. Myslím, že my ostatní sme to tak dramaticky nevnímali. Nakoniec sme so zotmením (asi 18:30) dorazili k útulni pod sedlom Ďurkovej. Ďuro Šikula si myslel, že to otočila nejaká skupinka, ktorá z útulne predtým vyrazila. Osadenstvo útulne (cca 8 ľudí) bolo vyvalené, že sme sa plahočili v tomto nečase po hrebeni. Zvlášť krútili hlavami nad tým, že dvaja z nás sú dokonca na bežkách. Zlé počasie má svoje výhody. Útulňa bola prázdna a tak neboli žiadne problémy so sušením vecí a miestom na spanie. Za pekného počasia by tu určite bolo minimálne 40 ľudí. Dôkladne sme sa posilnili, povyměšovali a zaľahli.


Útulňa v sedle Ďurkovej - pohoda.


Útulňa v sedle Ďurkovej - za chvíľu spíme.

Ráno zistiac, že naše istoty (hmla a vietor) zostali istotami, sme sa po naplnení žalúdkov pobrali ďalej svojou cestou. Vietor bol ešte prudší než včera, ale oblaky sa už občas rozostúpili a ani nebola taká vlhkosť takže sme tak nenamŕzali. Keby to však nebol bočný vietor ale protivietor, asi by sme to nezvládli. Bol veľmi silný. Nakoniec sme stretnúc v protismere dve skupinky pešiakov o 12:45 úspešne dorazili do Hiadeľského sedla. Rýchlo sme navarili a zjedli polievočku a po taktickej porade sme sa rozhodli zísť do Korytnice, autobusom sa dostať do Revúc a pokúsiť sa do večera dôjsť pod Borišov. Jano sa vytasil s myšliekou, že nás opustí a pretiahne cestu autobusom až na Oravu.


Hiadeľské sedlo.

Spustili sme sa do Korytnice, po zlepení pásov som bol ukrutne rýchly. LK bez zaváhania cupkal v kompletnej skialpovej výstroji po riadne vyštrkovanej ceste dole na zastávku. Zviezli sme sa busom do Liptovskej Osady. Jano pokračoval do Ružomberka. ĽK nakúpil nejaké dobroty pre Elba, seba a dokonca aj pomaranče a džúsiky pre nás s Vláďom, ešte raz dík.


Liptovská Osada - ideme do Vyšnej Revúcej.


Liptovská Osada - LK nakúpil.

Do Vyšnej Revúcej sme sa dostali krátko po piatej. Vyzeralo to, že salaš pod Borišovom budeme hľadať po tme. Mali sme však iskierku nádeje, že nájdeme iný salaš, ktorý svojho času zočil VH, ešte pred sedlom Ploskej. LH bol touto vidinou poháňaný a skutočne asi tak hodinku cesty z Revúcej už s nadšením prezeral interiér jedného z dvoch salašov vyskytnuvších sa pri chodníku. Kvalitné vybavenie, dve miestnosti, pec, štyri postele. Akurát dvere v pántoch úplne nesedeli, ale dali sa v pohode otvoriť aj zavrieť. Hojnosť čaju a polievok. Keď prirátam nočnú hviezdnatú oblohu, predstava zajtrajšej čerešničky na torte bola kompletná.


Salaš nad Vyšnou Revúcou - potešil nás.


Salaš nad Vyšnou Revúcou - máme kde veci vysušiť.


Salaš nad Vyšnou Revúcou - máme kde hlavu zložiť.

Ráno sa predzvesť potvrdila, obloha ako oko, primrznuté. Radosť pakovať a poberať sa.


Salaš nad Vyšnou Revúcou - krásne ráno.

Cesta s častými fotografickými a kamerovacími zastávkami krásne odsýpala, stopa bola po víkendových turistoch výborne upravená. Na niektorých miestach spestrená nagúľaným snehom, pôvodom zo stromov.


V sedle Ploskej.


Ploská.

Na Smrekovici sme si dali v "grosse military areal" obednú pauzu a pokračovali ďalej na Malinô brdo a Ružomberok.


Smrekovica - oddych.


Príchod na Malinô brdo.

Trošku sme sa s Vláďom cestou z Malina brda vzdialili LK s Elbom (Elbo mal toho zjavne dosť). Čakáme hodinku, nič. Vláďovi to bolo podozrivé a tak sme nažhavili GSM vlny. Ľubo nám veselo oznámil, že je už na stanici, vraj sa zviezol busom keď to predtým zrezal skratkou k nejakému vleku. Kopli sme do vrtule a o chvíľu sme zo stanice vyrazili každý svojím smerom.


Ružomberok - čakáme na Ľuba s Elbom.


Ružomberok - pred železničnou stanicou.

Bolo to opäť vinikajúce. Už sa teším na budúci rok. VH avízoval pravdepodobný prechod do ťažkej výzbroje. Uvidíme.

text a photo LH.