Začalo to Vláďovo mailom:
Cao Lubo,
Jak to vypada ve Tvem propade se zimnim vejletem? Jarda D. zjistuje, kdy je memorial. Pokud doma a pocasi povoli, tak bych v sobotu vecer prespal u Stefanika, druhou noc na Donovalech a v utery vecer bych dojel pres Fatru do Ruzomberoku. Ty by jsi me doprovodil na Donovaly, pak bych jel sam.
Mail dal mail a v sobotu 24.2. sme sa stretli v Liptovskom Mikuláši v osobáku do Kráľovej Lehoty. Odtiaľ sme sa autobusom ("Ak nebudú mať lyže zabalené tak ich viac nevezmem! Ani do kufra.") dostali na Čertovicu. Prezuli sme sa do bežkárskeho a vyšlápli si rovnou kolmo nahoru za skupinkou skialpinistov popod lyžiarsky vlek. Tých skialpinistov nám zoslalo nebo, bolo totiž cca 50 cm nového snehu a tak sme si veľmi pochvaľovali stopu, ktorú nám robili. Ďalšia vec, ktorá sa ukázala ako veľmi potrebná, bolo zelené SKIVO, ktoré som na poslednú chvíľu vzal z otcových Istebnianskych zásob. Bez neho a stopy od skialpinistov by pochod bol zrejme skutočným očistcom aj keď počasie bolo až na trošku čerstvý vetrík vynikajúce. Slnko svietilo o 106.
Cestou sme sem tam prehodili nejaké slovo, okrem iného som Vláďovi spomínal, že som videl dobrý dokument o ceste jedného slováka (Peter Valušiak) a dvoch alebo troch Rusov z Ruska do Kanady cez severný pól. Prvú noc sme plánovali v útulni pod Chabencom (v sedle Ďurkovej) a ak všetko pojde hladko na Štefánikovej chate pod Ďumbierom sme sa nechceli ani zastavovať. Človek mieni a Pán Boh mení. Čakajúc na Vláďu som na Štefáničke objednal 6 čajov, čím som v obsluhujúcom vzbudil falošnú nádej väčšej skupiny zákazníkov ("Budete aj nocovať?"). Po 20 minútach (4 čaje padli) som vyšiel vyzerať Vláďu či to nevzal bez zastávky rovno na Ďumbier. Našťastie nie. Posedeli sme ešte polhodinku (doobjednaná káva pre Vláďu a čajík pre mňa). Vychádzajúc z chaty si Vláďa všimol inzerát na videokazetu zo skôr spomínanej polárnej výpravy("To je to jaks o tom mluvil? Jo."). Napatlanie notnej vrstvy SKIVA na celé sklznice sa ukázalo ako prozreteľný ťah a tak sme si to mohli šinúť na Ďumbier štýlom skialpinista. Približne o 16:00 sme za hustnúceho sneženia dorazili na Kamennú chatu pod Chopkom. Berúc ohľad na psychický a fyzický stav výpravy sme sa rozhodli prespať. Popíjali sme čajík a baštili co batoh dal, vedľa hlučnej skupinky z TV Global. Našťastie sa ukázalo, že ešte večer vypadnú, z toho dve dvojice na padákoch z Chopka na Liptovskú stranu. Vyšli sme s nimi, že si pozreme štart tých padákistov ale asi po polhodinke štartovných príprav a bez skorej vyhliadky na vytúžený okamih sme sa zhodli, že to zvládnu aj bez naších sprievodných pohľadov a zacúvali sme späť do chaty. Po chvíľlke sa Vláďa chcel ísť spýtať personálu, kde môžme zložiť svoje kosti, no nebolo mu súdené dôjsť až k pultu. Odchytila ho skupinka hrajúca človeče (5 ženských a 1 chlapík). Chlapík ho menoval za svojho poradcu a hádzača kocky. Chlapíkov ksicht sa mi zdal nejaký povedomý. Zanedlho som už aj ja sem tam metal kocku a sem tam prispel nejakou (či už dobrou alebo zlou) radou.
Chlapík (podávajúc mi ruku): "Ja som Peter."
Ja: "Ja som Ľubo." ... "Valušiak?"
Ch: "Hej."
No a takto sme mi s Petrom Valušiakom na Kamennej chate pod Chopkom človeče hrali. Nakoniec sme si predsa len ustlali (na podlahe v jedálni). Vláďa sa moc dobre nevyspal, vadila mu najmä hudba, ktorá hlasno vyhrávala cca do polnoci. Mne sa spalo výborne.
Nedeľa:
Niečo po 6:00 sme započali s raňajšími aktivitami a o pol ôsmej sme vyrážali za krásneho jasného počasia ďalej s nádejou, že do večera by sme mohli dôjsť na Donovaly. Podmienky boli skutočne dobré (aj keď na hrebeni to od severu trošku funelo) a tak cesta vodsejpala. Do obeda sme stretli (až za Chabencom) len bezstarostnú skupinku človekov obývajúcich útulňu pod Chabencom. Na Zámostskej holi sme po prvý krát pustili k slovu aj Klintona a ten sa svojej úlohy zhostil bravúrne. Asi za 40 min sme mali z okolitého snehu 2 litríky polívčičky (Vláďovo kostička, vraj hošalofilná hubová, poriadne zahustená nudlema z rovnakého zdroja) a 2 litríky čajíku. Skúsenosť ukázala, že pri varení zo snehu treba Klintona krotiť aby ostalo nádobíčko bez ujmy. To Vláďovo luxusné nerezové som trošku prekalil. Pri ďalšom pochode sme v protismere stretli dvoch Čehúňskych zúfalcov (jeden na skialpoch, druhý na snežniciach), ktorí nám vyjavili že sú už tretí deň na ceste z Donovalov a plánujú to zapichnúť na noc vo viackrátspomínanej útulni. My sme postupovali ďalej a pochod postupne prechádzal do štádia "zotrvačník", keď už je vhodné hľadať miesto na regeneráciu síl. Zostup z hrebeňa do Hiadeľského sedla ako vždy nesklamal, aj keď sme ho absolvovali celkom kultivovaným spôsobom (cik cak na bežkách kombinovaný z peším brodením po kolená v snehu a občasnými krátkymi krkolomnými zjazdami). Rozhodli sme sa, že noc strávime na verande chatky v Hiadeľskom sedle (dorazili sme tam približne o 17:00).
Vláďa to bez zbytočného otáľania zakolmil rovno do spacáku (ustlali sme si vsúkaní do Vláďovo nepostaveného stanu, čo som vzhľadom na svojho klasického Kondora a teploty motajúcej sa niekde okolo -10 skutočne ocenil). Ja som sa venoval obvyklým večerným činnostiam (varenie, jedenie, pitie). Rána sme sa dočkali, až na občasné darovanie rôznych skupenstiev (aj keď aj to čo malo byť pôvodne tuhé bolo vo Vláďovo podaní skôr kvapalné "Vysral jsem dva litry vody") pozostatkov po metabolizme okolitej prírode, celkom v pohode.
Pondelok:
Okolo šiestej sme sa začali aktivizuvať. Zbaštil som sušené švestičky zapíjané večer uvareným a vďaka termoskám teplým čajom. Vláďa dal prednosť horkej čokoláde. Pred ôsmou sme vyrazili s vidinou, že by sme mohli do večera byť snáď na Kráľovej studni alebo ak všetko pôjde ako po masle tak aj pod Borišovom. Za dve hodinky sme si upravovali vnútorné prostredie dvojlitrovým tonikom na lavičke pred Bistrom na Donovaloch. Cez vejkend boli na Donovaloch preteky psích záprahov a tak bol dojazd po luxusne upravenom teréne. Stretli sme rodinku (otec, matka a syn) na bežkách. Pristavili sme sa.
Otec: "Odkiaľ idete?" LH: "Z Čertovice."
O: "Paráda. A to je celý hrebeň takto ratrakom upravený?"
Po zdvorilej rozlúčke zostalo Vláďovi len konštatovať, že ten človek bol úplne mimo realitu aj keď tvrdil že pešo to majú prejdené.
Tonik vykonal svoje a tak sme obaja s vďakou uskutočnili to čo Vláďa započal už včera večer (tentokrát v prudko civilizovaných podmienkach 'a 5,- Sk).
Pred 12:00 sme už na Zvolene opúšťali sedačku miestnej lanovky (znova 'a ale tentokrát 70,- Sk). Hore bol vietor dosť prudký ale po chvíli sme sa dostali do závetria a tak sa šlo celkom v pohode. Až do sedla Veľký Šturec viedla stopa po jednom lyžiarovi zborená jedným pešiakom. No za Veľkým Šturcom sme to boli my, kto kreslil stopu. Po hodinke rôznych traverzíkov a skotačenia v lese vrhla mnou zlomená palica na vec zcela jiné světlo.
Po provizórnom zdrátovaní palice za pomoci remienkov hošalovského typu sme zvolili radikálny traverz klesajúceho charakteru s tým, že akciu ukončíme. Naďabili sme na cestu luxusného typu (laná v zákrutách, pätníky z odrazovími sklíčkami) a vyrazili po nej. Zo začiatku mierne klesala, potom mierne a vytrvalo stúpala. "Ta cesta stoupá. To chceme?". Po chvíli som za jednou zo zákrut vlial Vláďovi do žíl falošnú nádej ("Už to začína klesať!"). Klesalo to asi 300 m a potom opäť mierne a opäť vytrvalo stúpalo. Ďalší radikálny traverz k dvom krmelcom a následný zjazdík až k Hotelu pod Šturcom to bolo to čo sme skutočne chceli. Keď k tomu prirátam chlapíka s VW Transporterom, ktorého sme stopli ("Kľudne to tam dajte na tie knihy, tým sa nič nestane." "Ne, já pod to prostřu bundu. Z vázání bude kapat voda.") a vyprážaný syr s kofolou čo si dal Vláďa (ja len kofolu hlad som si šetril na maminkino Istebnianske pochúťky) na stanici v Ružomberku tak nemám co bych dodal.